Bežať je také jednoduché. Veď to zvládne každý. Vždy mám pred očami Foresta Gumpa – bež Forest, bež… Ja som sa však rozhodla zobrať behanie veľmi vážne. Pekne cielene, systematicky a vedecky. Úvahou: beh – ako začať? Napríklad návštevou športovej kliniky (marec 2018).
Objednala som sa na preventívnu športovú prehliadku, ktorá obsahovala aj test výkonnosti. Už pri samotnom objednávaní termínu vyšetrenia som si mala všimnúť toho škriatka, čo mi začal hádzať polená pod nohy. Asi testoval a stále testuje, či to myslím vážne. Ja som naivne plánovala prísť na vyšetrenie dopoludnia okolo 10.00 pekne v pohodičke. Ale recepčná trvala na tom, že prehliadka začína jedine o siedmej ráno.
- O siedmej? A kde dám dieťa? Tak skoro škôlku neotvárajú, aby som stihla o siedmej stáť sama na klinike.
- Žiaden problém. Prídite s ním, nám tu zavadzať nebude.
V pohode problém odstránený. Aspoň mi Ester urobí pár pekných fotiek. (Aká to naivná myšlienka.) Dni plynuli a blížili sa pokojne k prehliadke. Ale škriatok si pokoj nechcel dať. Pár dní pred vyšetrením som ochorela. Krásna ukážková nádcha so všetkým, čo k nej patrí. Z nosa mi tieklo ako z vodovodného kohútika, hlava bolela, dýchalo sa zle. Bola som rozhodnutá tak či tak na testy ísť. Získať termín nebolo jednoduché a navyše nebývam na Slovensku a nemôžem si termín len tak preložiť. Musím všetko naplánovať minimálne mesiac dopredu. Keď som už teda tu – dám to. Len či ma lekár nepošle domov, keď zbadá, že nie som úplne ok? Skúšala som sa liečiť najlepšie, ako som vedela. Aj to bol pre mňa beh… ale o čas.
V deň D som sa nalačno so zbalenou desiatou, športovým oblečením a dieťaťom vybrala na kliniku. Cítila som sa skoro zdravo, hoci tomu tak nebolo na 100% percent. Stále sa mi ťažšie dýchalo a vreckovka musela byť poruke. Na klinike mi nikto nedal najavo, že nie som úplne fit a že testy budú skreslené. Keď nenamietajú odborníci, nebudem ani ja.
Všetko to začalo odobratím vzoriek telesných tekutín. A potom príkaz choďte sa najesť a prezliecť. Zatiaľ všetko v pohode zvládam, len mám miestami pocit, že sa tu na mňa dívajú ako na naivku, čo ani nevie, čo robí. No veď to je ich problém. S kúskom obloženého celozrnného pečiva v žalúdku som sa pobrala k všeobecnému lekárovi, ktorý mi na mieste urobil celkovú prehliadku – od anamnézy až po zmeranie hrúbky podkožného tuku (na desiatich miestach!). Pri týchto rôznych meraniach som zistila, že som o 2 cm nižšia než som si doteraz myslela. Asi starnem… Centimetre ubúdajú, kilogramy pribúdajú…
Nasledovali testy dýchania. Musela som sa sa nadýchnuť a vydýchnuť v maske a dosiahnuť pritom určitú vopred stanovenú krivku. No ledva som dosiahla polovicu tej krivky. Druhý pokus bol už lepší. Keď som spomunula, že mám problém dýchať pravou nosnou dierkou, resp. cez pravú sa neviem nadýchnuť toľko ako cez ľavú, dozvedela som sa, ze mám íst na ORL, možno mám krivú prepážku v nose. Kým nejdete k lekárovi ani neviete, že je na vás niečo v neporiadku. Prežila som 41 rokov, verím, že ani ďalších 40 sa nezadusím. ORL zatiaľ vynechám.
12 minút na bicykli som zvládla aj s celým EKG na sebe. Horšie to bolo, keď som z bicykla zliezla. Mala som pocit, že vyvrátim všetko, čo mám v žalúdku. Tam ale dokopy nič nebolo. A to bol problém. Dozvedela som sa, že musím jesť sacharidy. A každý deň. A viac. Sacharidom som sa snažila vyhýbať, hoci ich milujem. Mala som v hlave nastavené, že sacharidy = pneumatiky na páse. No ale bez nich veľa nenašportujem.
Konečne som sa dostala aj k behu. Zasa na mňa prišpendlili všetky hadičky, nasadili mi masku na dýchanie, dali inštrukcie a bež… Mala som minútu bežať a po každej ďalšej minúte mi zvyšovali tempo. Prvá minútka bola super. Potom došiel fešný vyšportovaný mladý lekár (vtiahla som brucho) a hlesol: ,,To ako bežíte? Robíte dlhé kroky a nohy dvíhate vysoko. Takto sa rýchlo unavíte. Skúste nohy len ťahať za sebou.´´ Darmo vťahujem brucho, keď on si všíma, ako mizerne bežím. Ale preto som tam. Začala som sa viac sústrediť na spôsob dvíhania nôh, kým lekár neskonštatoval, že tak to má byť.
Tempo stúpalo. Ja som fučala do masky. Mimochodom, stráááááááášne ma rozčuľovala. Mala som pocit, že sa v nej zadusím a chcela som si ju stiahnuť. A tak po 15 minútach som si povedala DOSŤ. Ani neviem, čo bol ten najdôležitejší dôvod. Nudilo ma to? Nevedela som dýchať? Nevládala som? Asi kombinácia týchto troch faktorov. Doktor tvrdil, že som pár minút ešte mohla dať. Možno ozaj mohla, ale skončila som. A bolo po všetkom, stačilo už len počakť na výsledky. Lekár si ma posadil vedľa seba a všetko pekne zhrnul. Možno si celý čas myslel: ,,Ako chce toto žieňa, ktoré je na nule, zabehnúť o polrok maratón (polmaratón)?
Pri prehliadke vyšlo najavo, že nemám žiadnu kondičku. To som predsa vedela, aj pred prehliadkou. Môj tep je hneď na začiatku veľmi vysoký. Hodnoty nad 180 nie sú ok. Mám zlú techniku behu. Po behu ma bolieva hlava. Ale pozitívne – nemám nadváhu, môžem sa hýbať a bežať. Výsledky EKG a rozboru krvi boli tiež v poriadku (ak nerátam červené krvinky mierne pod limitom). Prínosom pre mňa boli odporúčania, ktoré som dostala. Mám si začať budovať kondičku. Teda spočiatku behávať menej, udržiavať si tep pod 170, rýchlosť 7 km/hod a snažiť sa robiť menšie kroky alebo tento beh striedať s behom, keď 1 min kráčam a 1 bežím. Do stravy zaradiť viac sacharidov a minerálov. Bolesť hlavy môže byť spôsobená nízkou hydratáciou a slabým prísunom minerálov a soli po aktivite. Pre istotu to mám ešte konzultovať na neurológii.
Som teda v poriadku, možem behávať. Ale ako povedal lekár, najprv sa sústrediť na vybudovanie kondičky. Ide sa kúpiť tenisky a maratón sa blíži.
