Som žena. Som mama. Som lenivá. Áno, som lenivá. To musím priznať hneď na začiatku. Chodiť pravidelne cvičiť do fitka je pre mňa smrť. Napriek tomu tam chodím, lebo po cvičení sa cítim nenormálne úžasne. Môj tréner vie, že cvičenie musí byť pre mňa zábava. Inak veeeeľmi vyjednávam. A tu je kameň môjho úrazu. Chcem sa hýbať. Ale nesmie to byť preto, že musím. Najviac si užijem pohyb, keď sa pri ňom zabávam. Bicyklovanie v prírode, kolieskové korčule, pádlovanie po jazere alebo splav rieky, turistika, joga, plávanie pod holým nebom. A kedysi aj beh (samozrejme tiež v exteriéri lebo bežiaci pás je nuda).
VČERA
Kedysi. Dávno. Pradávno. Behávala som. Boli obdobia, keď dosť pravidelne a boli obdobia, keď iba občas rekreačne. Behávala som rada, bavilo ma to a neunavovalo. Môžem povedať, že moja kondička bola fajn. Tak prečo som prestala? Lebo po každom behu (keď sa mi zvýšila tepová frekvencia) ma rozbolela hlava. A bolela a bolela, v pohode aj tri dni. A to mi za to nestálo. Chvíľku si pobehnúť a potom sa tri dni liečiť a skuvíňať od bolesti. Takže preto som prestala.
Čas bežal namiesto mňa a do môjho života pribudol manžel. Veľmi aktívny človek. Športujúci a vždy hľadajúci nové výzvy. Raz vyzval samého seba, že začne behávať. A aby mal konkrétny cieľ, vytýčil si rovno zabehnúť polmaratón.
Prišiel deň D. Môj muž bežal a ja s dcérou sme postávali pri trati a skandovali. Kričali na maratóncov – idéééééš, go, go, go, harja, harja (maratón bol v Budapešti, bolo treba prestriedať všetky jazyky), s pár bežcami sme si tľapli, aby sme im dodali energiu. Atmosféra bola úžasná. Niektorí bežali v maskách, niektorí tlačili kočíky so svojimi ratolesťami, niektorí bežali bez ruky… všetci však mali sny a tešili sa. A v cieli bolo tú energiu cítiť ešte viac. A šťastie, že to dali. Všetci sa usmievali… aj tí, čo už veľmi nevládali. Až mi bolo ľúto, že je som iba postávala pri trati.
A môj manžel? Toho to povzbudilo ešte viac. A tak sme o pár mesiacov povzbudzovali na ďalšom maratóne, kde už išiel zabehnúť 30 km. Znova to isté. Endorfíny všade okolo. Logicky padlo ďalšie rozhodnutie. Dlho som neuvažovala a vravím svojmu mužovi:,,O rok pobežím s tebou.´´
DNES
Keď pominulo prvotné nadšenie, uvedomila som si, čo som to ja vlastne nasľubovala. Ale sľuby treba plniť. A tak som začala s tým, že som si:
- Najprv zdôvodnila, prečo je super behať a prečo chcem behávať i ja. Jednoducho – Beh mi vždy pomohol upratať si myšlienky. Beh nakopol moju kreativitu a zrodili sa nové nápady a plány. Beh udržiava postavu. Vďaka behu môžem jesť i viac sacharidov (môj názor). Beh vyplavuje hormóny šťastia a mám po ňom viac energie. Beh pomáha získavať nových kamarátov. Beh ma zavedie na rôzne miesta – maratóny a kadejaké behy/runy sú už dnes všade (aj vo viniciach).
- Urobila rešerš všetkých kníh, ktoré hovoria o behu. Vyberám pre vás napríklad: Jedz a behaj (S. Jurek), Stvorení pre beh (Ch. McDougall), Neležme, bežme (V. Bielik), Múj dlouhý běh (D. Orálek), Ti, kteří utíkají pěšky (M. Danek), Běžkyně – Krátky příběh o dlouhém běhu (L. Hawkerová)
- Objednala sa u športového lekára, aby zhodnotil môj zdravotný stav a navrhol riešenia na moju boľavú hlavu.
- Vytvorila si osobný blog, aby som bola pod dohľadom známych. Keď urobíte verejný prísľub, už vám to nedovolí len tak ľahko sa vzdať.
ZAJTRA
Verejne sľubujem, že v októbri 2018 zabehnem v Budapešti polmaratón. Už predtým absolvujem niekoľko behov. A budem vás o všetko informovať. O svojich pokrokoch a o trendoch v behaní. Sledujte www.miskarun.com.
A držte mi prsty. 🙂