From zero to hero

Ak neviete, ako osláviť svoje meniny, choďte si napríklad zabehnúť maratón. Tak sa to podarilo tohto roku mne. Samozrejme, žartujem. Viem si predstaviť aj lepšie oslavy.

Mojím cieľom bolo zabehnúť maratón. Mala som v pláne zabehnúť ho v Budapešti nie iba preto, že tu bývam, ale aj pre skvelú atmosféru, ktorú má. A dátum tohtoročného maratónu vyšiel presne na 29.september. Okrem toho sa mi podarila aj iná pekná symbolika: 42 rokov = 42 km. Teda svojich prvých 42 km som si odbehla práve vo svojich 42 rokoch. To sa mi už viac nepodarí. Aké to bolo a aká cesta k tomu viedla?

S behom som začala pre rokom a pol. Prebehla som 800 m a lapala som po dychu. Prebehnúť 30 min bez prestávky na chôdzu bolo pre mňa ešte dlho nemožné. To som bola ja – zero. Postupne som pridávala objemy, zúčastnila som sa na niekoľkých krátkych bežeckých pretekoch. Už som čo to zvládla, ale ďakujem nápadu začať pracovať, rozumej behať, pod vedením skúseného trénera. Voľba padla na Romanu Komárňanskú. Musím povedať, že ma dosť posunula. Bez nej by som si nejako behala (asi bez zmyslu a plánu) a nabehala objemy, ale… Romana mi vždy nastavila presný plán, kombinovala objemy, intervaly, tempá… A čo je pre mňa, človeka pohodlného, najdôležitejšie, mala som plán, ktorý som musela dodržať. Keď to raz bolo na papieri, nemohla som povedať nechce sa mi, dnes vynechám, ešte mám čas. Bol tu človek, pred ktorým nemôžete hľadať výhovorky. Najjednoduchšie nájdete výhovorku pre seba, najskôr sa ospravedlníte sebe a najskôr si to aj odpustíte, hoci je to tá najväčšia chyba… pretože aj škodíte len a len sami sebe.

Teda, mala som plán, mala som kontrolu, mala som usmernenia. Behať som musela však sama. A aj som behala vždy. V snehu, v daždi, v horúčavách. Vynechala som len jeden týždeň vo februári na lyžovačke. Aj tam som to skúsila, ale podarilo sa mi zabehnúť iba 1 km. Terén bol buď samý ľad alebo blato. Skôr na úraz ako na beh.  Tenisky som so sebou balila všade, na každú cestu. Aj keď sme niekam leteli len s príručnou batožinou, polovicu kufra vždy tvoril bežecký výstroj. Kvôli behu som vstávala skoro ráno aj cez víkend, aby som si stihla odbehnúť svoj plán a potom mala čas na rodinu. Veľmi  často to bolo namáhavé, veľmi často sa mi nechcelo. Ale vďaka poctivému tréningu som si dvakrát úplne v pohode odbehla polmaratón.

Kríza došla pred samotným maratónom. Asi dva týždne pred. Bola som veľmi vyčerpaná. Keď sa povedalo beh, dvíhal sa mi žalúdok. A strááááááááááááášne sa mi nechcelo ísť bežať, bola som unavená. Beh sa mi zmenil z radosti na povinnosť a to už nebolo dobré. Moja motivácia zrazu bola: Odbehnem ten otrasný maratón a o behu už potom nechcem ani počuť. Áno, viem, hrozná a nesprávna motivácia. Účel svätí prostriedky? V každom prípade som vedela, že to nejako odbehnem. Obavy boli, lebo hoci som mala nabehané objemy, pred maratónom som neodbehla viac ako 25 km. Mala som pocit, že mi chýba ešte týždeň, aby som si stihla zabehnúť 30 km. Ale dôverovala som tomu, čo som mala nabehané.

Týždeň pred maratónom nastúpila regeneračná fáza, keď som behala už iba pokojne a málo. Rozhodla som sa podporiť ju ešte superkompenzačnou diétou na vybudovanie glykogénu vo svaloch. Prvé 3 dni som jedla najmä proteíny. Strava mi chutila, ani hladná som nebola. Akurát som nemala silu. Ani 3 km som nevládala prebehnúť. Ako mucha. Konečne prišli nasledujúce 3 sacharidové dni. Mala som pocit, že som taká vyhladovaná, že som jeden z týchto dní nabehla do obchodu a nakúpila samé nezdravé potraviny lebo moje telo si vyslovene pýtalo nezdravý cukor. Vyšla som z obchodu s čokoládami, nutelou a kopou keksov. So všetkým, čo zvyčajne doma nemávame. Dva dni pred maratónom hovorím mužovi: ,,Bolí ma chrbát. Neviem chodiť. Každý krok je bolesť.´´ Rýchlo sme volali nášmu chiropraktikovi, ktorý mal chvalabohu na ďalší deň čas pozrieť sa na ten môj nešťastný chrbát. Nechcite vedieť, ako mi lámal kosti. Chodievam k nemu celkom pravidelne, ale tak ako teraz to tam ešte nikdy neprašťalo. Výsledok – posunutý bedrový stavec, rameno aj koleno tiež dobabrané. Povedal, že takto rozhodenú ma už dávno nevidel. Dal na miesto všetko, čo bolo treba a posledný deň pred maratónom už bola aj strava normálna, aj kosti na mieste, takže som sa snažila aj dobre vyspať.

Až som sa zobudila do maratónskeho dňa. Poriadne som sa naň pripravila. Základ, keď už veľmi super nezabehnem, nech aspoň super vyzerám a mám dobé foto z behu. Umyla som si vlasy, urobila, čo najlepší make up, dala kávičku na terase a šlo sa. Neviem, ostatní bežci sa pripravujú inak?

A je to tu. Stojím na štarte s odvážnym plánom zabehnúť maratón za 4 hod a 20 min. Neviem síce ako, ale zabehnem. Nálada je super a podporiť ma prišiel aj môj muž, ktorý hoci sa pripravuje na majstrovstvá IBJJF, ktoré sú o týždeň, časť maratónu zabehne so mnou. Pridá sa na 12. km a odbehne zvyšých 30 km so mnou. Nemám žiadnu taktiku… iba bežať PP (podľa pocitov), hlavne pohodovo.

Štart. Prvá vlna štartovala o 9.00. Ja som bola v piatej, teda rozdiel 11 minút. Prvé kilometre boli úplná pohodička. Išla som síce pomalšie ako na polmaratónoch, ale bola som s tým v pohode. Veď predsa pobežím dlhšiu trať a treba šetriť sily. Vodiči s výsledným časom 4.30 boli tesne za mnou. Hovorila som si, že kým sú za mnou, všetko je v najväčšom poriadku. Vedľa mňa bežala aj rubiková kocka. Teda bežec v kostýme rubikovej kocky, tuším Ištván sa volá. Beháva tu každý rok a je to už taký symbol maratónu. Atmosféra okolo trate bola tiež príjemná. Ľudia povzbudzovali, hudobníci hrali. Prvýkrát som sa zľakla na 10. km, keď ma vodiči 4.30 predbehli. Zdržala som sa na občerstvovačke. No jo… musím ešte potrénovať ako piť z pohára počas behu. Zastavila som pridlho, aby som sa napila. Ale ešte som cítila dosť sily na to, že ich pred cieľom hravo predbehnem, veď sú len pár metrov predo mnou.

Blížil sa tunel, časť tratej, z ktorej som mala mierne obavy lebo šla do kopčeka. Ale bolo to super. Bežci v tuneli začali kričať a tá ozvena, ktorá tam vznikla, im spätne dávala silu bežať. Bolo to úžasné, tiež som si zakričala. Úsek, ktorého som sa najviac bála, bol nakoniec tým najkrajším. Nikde inde počas behu som necítila takú silnú energiu a silu. V pohodovom tempíčku som si dobehla do 12. km, kde ma čakal manžel. Pripojil sa ku mne a šlo sa ďalej. Na 17. km sa mi zdalo, že už bežím večnosť a že by už aj stačilo. Polamaratón bol v pohode, hoci to bol najhoršie zabehnutý polmaratón. Od začiatku sa mi vlastne bežalo nie celkom najlepšie. Nebolo to zlé, ale… Cítite, že to nie je ono, že by mohlo byť aj lepšie. Že nie je taká úplná pohoda… Ale veď včera som skoro nechodila, radšej bežať pomalšie, ako sa o chvíľu zas ani nepostaviť.

Prvá vážnejšia kríza došla už na 26. km, keď hovorím mužovi, že si musím trochu oddýchnuť. Že si trochu pokráčam. O on sa spýtal, či som prišla na prechádzku. Že sme len na 26tke, že mám pridať… A mne viac nebolo treba. Nebolo to prvýkrát, čo ma chcel v dobrom potiahnuť a mňa to akurát vytočilo. Väčšinou sme sa pritom pohádali a keby mi bol niekto v takej chvíli podsunul rozvodové papiere,  hneď podpisujem. Tentokrát mi skôr prišlo ľúto, že som ešte v živote neodbehla 26 km, že ma bolí chrbát, že robím, čo viem, snažím sa, ale viac teraz neviem dať a on do mňa rýpe, či som sa prišla prechádzať. No rozplakala som sa rovno na trati. Emócie vybičované. Tak môj manžel  radšej sklapol, rozvod sa nekonal a bežali sme ďalej. O pár km neskôr prišla moja pivná predstava. Ach,  tá túžba po pive, orosenom pohári, bublinkách… aspoň hlt. Aj som sa pýtala môjho chlapa, či nemá pár peňazí pri sebe, že by sme si nejaké pri trati v krčme kúpili. A vzápätí prišla provokácia ako hrom. Bežali sme (asi 29. km) okolo krčmy, kde na terase ľudia jedli svoj nedeľný obed – áno, aj s pivom. Len som sa s vysušeným jazykom na nich pozrela, vytiahla z vrecka svoj energetický gél a dala si hlt.

No a od 30. km skončila akákoľvek zábava. Nielenže to už bola nuda a nohy stuhli, ale aj žalúdok sa ohlásil. To, čo v ňom nebolo, chcelo ísť von. Míňali sme prvú pomoc, kde záchranári, už kriesili odpadnutú bežkyňu (Verím, že je v pohode.) Moje oči hľadali miesto, kde ten nespolupracujúci žalúdok nechať. Šanca bola na Margitinom ostrove, kde sa dalo vbehnúť do kríkov. Stále lepšie než obšťastniť prizerajúcich sa turistov pred parlamentom. Žalúdok ma trápil až do 40. km, viac ako nohy. Takže úsek od 30. do 40. km sa mi zdal nekonečný. Manžel sa ma asi dvakrát spýtal: Končíme?“ To jediné mi však nenapadlo ani raz – veď to by som potom musela ísť na maratón ešte inokedy a to v žiadnom prípade. Naviac, keď raz poviem, že niečo urobím, tak to urobím. Ja sľuby plním, ja sa nevzdávam. Už ma však predbehli aj vodiči s výsledným časom 4.45. Hovorila som si… ok, nech si idú, kašľať na nich aj na  čas… hlavne, že dobehnem. No keď ma na 40. km predbehla aj časomiera 5 hod, začala som byť sklamaná. Našťastie sa už telo spamätalo, žalúdok sa dostal do normálu, a tak som mohla zvyšné 2 km dobehnúť v zdraví.

Prebehla som cieľovou čiarou a oči sa zas neubránili slzám. Ja vlastne furt revem. Bol tam mix emócií, radosť, že som to dala, prekvapenie, aké to je náročné, sklamanie, že som nedobehla s lepším časom, hnev, že som netrénovala viac a neprinútila sa bežať rýchlejšie. A moja prvá veta bola: Už v živote nebudem behať, končím. A už určite nikdy žiaden maratón. Pozrela som sa vedľa seba a tam bola baba tiež so slzami v očiach. ,,Typické ženy,´´ hovorí môj muž, ,,vyhrajú, plačú, prehrajú, tiež plačú.´´

No viete čo? Dala som to. Bol to zážitok. A hoci s časom 5 hod 3min, už mi to neprekáža. Bol to môj prvý maratón, otestovala som si, čo moje telo zvládne. Viem, na čo si dať pozor, na čo dôraz pri tréningu, čo zlepšiť. Dôležité pre mňa bolo, že chrbát vydržal, že ja som vydržala, že som necítilia únavu. Áno, mala som stuhnuté celé telo, to som však v pohode vystrečovala. Nebola som unavená ani na ďalší deň, nebolela ma hlava, nemala som ani nejakú veľkú svalovku. Maratón ma stál 2 kg hmotnosti, ale už su tuším aj späť.  Benefitov z behu bolo oveľa viac. Mala som pocit, že zvládnem všetko, že neexistuje na svete problém, ktorý by sa nedal riešiť. Endorfíny spôsobili, že som sa ešte tri dni po vytešiavala a chodila vysmiata ako lečo. Pohoda, klídek, tabáček. To nič, že doma ma dcéra privítala pri dverách: ,, Mama, prečo si nebežala rýchlejšie? Teraz meškám na oslavu.“ Chytila som kľúče od auta a bežala ďalej, aby bola na kamarátkinej oslave, čo najskôr. A len čo som si trochu oddýchla, už sa v hlave zrodil plán.

Pôjdem na ďalší maratón. O rok v Košiciach… tam vraj aj pivo na trati ponúkajú. Ak by náhodou nie, prosím svojich košických kamošov… prídite ma aj s tým pivom povzbudiť. Chcem tam zabehnúť v ešte väčšej pohode a samozrejme s lepším časom. Lebo beh je závislosť, keď raz začneš, nevieš prestať.

Teraz, keď píšem tieto riadky, nachádzam sa v Tel Avive. A bežcov je tu tiež neúrekom. A milujem tunajších bežcov. Pripomenuli mi, prečo som začala s behom,  a aj vďaka nim mi je ľúto, že som tentokrát na prvej  ceste bez pribalených tenisiek. Tunajší bežci behajú pomaly, s takým tempom, s akým by som sa na Slovensku či Maďarsku cítila trochu zle (tu všetci behajú rýchlo ako profesionáli… mám pocit). Ale čím pomalšie bežia, tým viac si ten beh vychutnávajú. Bežia ľahko a s radosťou v tvári. A do toho bodu sa chcem vrátiť. Zatiaľ behať bez tréningových plánov, bez pocitu, že musím. Behať, keď mám chuť a ako mám chuť, striedať beh s jogou, fitkom…

A nezabudnúť, že sa netreba porovnávať s inými, ale iba so sebou samým, s tým, kým sme boli predtým. Teda pre seba som – hero.