Odmlčala som sa. Povinností bolo mnoho, ale je čas skladať účty. S behom som začala v marci 2018. Mala som krásnych čerstvých 41 rokov. V hlave som si nosila spomienku na úžasnú atmosféru 32. Spar maratónu v Budapešti. Mojím cieľom bolo o rok si na tomto podujatí zabehnúť aspoň polmaratón. Ako to nakoniec dopadlo?
Môj prvý beh bol trápenie. Po 800 metroch som musela kráčať a lapať po dychu. Bohužiaľ, nemám nejaké merania z mojich prvých behov, ale viem porovnať môj štvrtý so súčasnosťou. Prebehla som 4,49 km za 0:38:39, priemerné tempo 8:37 min/km a priemerná rýchlosť 6.97 km/h. Zhruba po pol roku (v septembri) to už bolo porovnateľných 5 km za 0.33:40, priemerné tempo 6:43 min/km a priemerná rýchlosť 8.92 km/h. Možno si poviete, že nič moc, ale pre mňa príjemné zlepšenie. Behávalo sa mi čoraz ľahšie, vydržala som viac s dychom. Neprepínala som sily, vzdialenosti som si pridávala postupne. Zatiaľ moja najdlhšia trať bola 11 km (za 01:20:16). A keďže sme sa presťahovali do kopcov, začala som viac behať aj smerom hore a nielen po krásnej rovine okolo Dunaja.
Dosť bolo štatistík. Dôležité je, že beh mi robil radosť. Zlepšovala sa mi kondička a ja som sa tešila z každého naviac odbehnutého km i z každého zlepšeného času, tempa… Zažila som aj nepríjemné chvíle. Keď som z letnej dovolenky na Cypre odchádzala skoro ako mrzák. Tak strašne som chcela behať pri mori lebo slnko milujem. Ignorovala som, že ma chrbtica bolí stále viac a viac, až kým som sa nemohla hýbať skoro vôbec. Bedrový stavec posunutý bohviekam. Ešte pred odletom z Cypru som sa objednávala u svojho chiropraktika, ktorý povedal, že v takom zlom stave som za ním ešte nebola. Po dvoch sedeniach a dvojtýždňovej pauze ma dal dokopy a už si dávam pozor.
Za ten polrok som si odbehla aj dva súťažné behy. Najprv menší Ivanskú 5 a polku (5,5 km) a potom trošku väčší Víno pod hviezdami run (8 km) v pezinských viniciach. Čas sa blížil k októbru – čas sa zakrádal k môjmu polmaratónu. Vedela som, že ho nedám. Áno, mohla som sa zaprieť a tvrdohlavo ísť cez mŕtvoly. Ale nechcela som. Nechcela som, aby ma šport bolel viac než je vhodné. Nechcela som si beh sprotiviť. Nechcela som po behu mŕtva niekde odpadávať. Moja hlava sa ešte občas ozývala a mať po behu bolesť hlavy 3 dni pre mňa nie je zážitok, po ktorom túžim. Keď som však záťaž aj objem odbehnutých km zvyšovala postupne a nenápadne, aj hlava si zvykala a bolela zriedkakedy.
Mesiac pred Spar maratónom je v Budapešti Wizzer maratón. Môj manžel si bol znova odbehnúť polmaratón a my sme ho poctivo povzbudzovali. Pripomenula som si tú super atmosféru a registrovala sa na 33. Spar maratón v Budapešti. Presnejšie na beh Liebeland 10 km. Nijako špeciálne som sa nepripravovala – veď si idem iba odbehnúť 10tku ako inokedy okolo Dunaja. Tak som si to chcela vychutnať.
Tí, čo behávajú vedia, že už pri registrácii na beh treba nahlásiť tempo, akým asi pobežíte a predpokladaný čas. Podľa toho sú bežci rozdelení do štartovacích polí. Na výber bolo 5 polí. To piate malo tempo medzi 6:00 a 6:30. A teraz čo? Veď ja som tak reálne niekde okolo 7:00. To pre mňa zónu ešte nevymysleli. Mala by byť pre mňa zóna 7. Mám ísť vôbec bežať? Môj muž to poriešil, zaklikol 4. To dáš. Veď nejdeš na prechádzku. Makaj. Tak som šla akože makať. V skutočnosti som si šla len zabehnúť. Úplne v pokoji dať si svoj tréning spolu s 3700 ďalšími bežcami.
Vyštafírovala som sa, aby sa mi dobre bežalo. Maratónske tričko mi ,,šlohla“ dcéra. Ešte že mám S a jej bolo ako minišaty. Rozhodla sa ešte, že si vezme pokrievky z hrncov, aby mohla dobre povzbudzovať. Keď som jej povedala, že bude určite v tv novinách ako najkreatívnejší povzbudzovač, hneď si šla aj makeup urobiť, aby bola v telke pekná. Čo vám poviem, má 5 rokov. Pekne ma aj s mužom doviezli na štart a odišli do cukrárne pri trati na koláčik.
Postavila som sa do zóny 4 a čakala. Hudba bola vypeckovaná a divoká. To tam nemôžete len tak stáť. Tak som si trochu potancovala, trochu poskackala. Nastavila som si aplikáciu na telefóne a pripravila hodinky. Aby som si mohla kontrolovať odbehnuté km. Moja tréningová taktika bola, že som si pri každom svojom behu zvyšovala prebehnutú vzdialenosť o 50 m. Potom som vždy plánovane zastala a pri chôdzi sa trochu vydýchala a bežala ďalej. Tak som sa z počiatočných 800 m dostala na súčasných 2,60 km. Na mapke behu som si zistila, že 2,60 bude pri kúpeľoch Rudas. Takže tam zastanem a pár metrov odkráčam a bežím ďalej. Zabudla som však na taký malý detail – popri Dunaji vedú dve cesty. Vrchná a spodná. Bežalo sa po spodnej a z tej veru kúpele nevidno. Žijem v Budapešti a behávala som túto trať. Približne som vedela, v akej rovine vzhľadom k mostom kúpele sú.
Vyštartovali sme. Postavila som sa za vodcov, ktorí udávali tempo tak, aby ste dobehli za 1 hod (už pri štvrtom km som ich stratila z dohľadu). Môj plán bol 01:10. Dovtedy som zabehla 10 km najlepšie za 01:12. Celkom sa mi darilo držať sa pri nich. Bola tam síce tlačenica a niekedy počas behu mi aj prekážala. Hlavne teda, keď som konečne mala silu niekoho predbehnúť. Bežím, bežím a hľadám Rudas. Kde dokelu je? Až keď som na trati míňala značku 3 km, došlo mi, že už som Rudas dávno prebehla a mala som predsa dávno kráčať. Jasné, veď celý beh je o hlave. Koľko si do nej nastavíte, že odbehnete, toľko odbehnete. Keby tam nedali značku 3 km, možno bežím až do cieľa mysliac si, že tých 2,60 ešte nebolo. No ale bolo, takže som si dopriala trochu prechádzky a pokochala sa Dunajom. Aj toto je dôkaz toho, že nebežím nadoraz, že mám rezervy a že som bežec pohodlný. Pre tých makačov, čo bežia ako draci, čo chlapsky vydržia veľa a idú aj cez bolesť obrovskú, som asi padavka. Prinajmenšom nepochopiteľne lenivá. No a čo. Idem iba cez bolesť maličkú a prekonávam sa nenápadne a pomaly a v zdraví. Ale viem, že keby išlo o život, túto svoju vlastnosť nechám tak a idem aj cez bolesť obrovskú. To len tak na okraj.
A ako to bolo ďalej? Zo všetkých svojich až troch pretekov, tento som si ozaj vychutnala. Bežala som sama. Nebol už so mnou ťahač –manžel. Možno preto sa mi bežalo fajn, mohla som ísť podľa seba. Mňa znervózňuje, keď mi niekto každú chvíľku hovorí, že mám bežať ďalej, hoci ja viem, že v tej chvíli potrebujem zvoľniť, aby som sa mohla opäť rozbehnúť. (Inak je môj muž fakt super. Sám zabehol na druhý deň celý maratón. On to myslí so mnou dobre. Len ja neviem oceniť, keď ma niekto núti vychádzať zo zóny komfortu.) Naopak pomáhali mi úsmevy ľudí stojacich pri ceste, veselá hudba. Nejakí anjeli povzbudzovači sa v tom dave vždy nájdu a dajú Vám silu práve vtedy, keď ju ozaj potrebujete (a nehučia do vás celou cestou). Úplne som sa nadchla a cítila kopec energie, keď som pri trati na múriku pár metrov pred sebou zbadala dcéru a menžela. Dvihla som ruky a mávala im ako divá smejúc sa od ucha k uchu. Aj som pridala a cítila som sa taká ľahká. A oni? Dcéra si pila džúsik, žiadne pokrievky (veď hanba na sto rokov, tak ich radšej zbalila), manžel pozeral kdesi, neviem kde… Až keď som im stála rovno pred nosom, tak trochu zakývali. No nič to, naučím ich ešte pri trati povzbudzovať. Na druhý deň som maratóncov povzbudzovala aj menom, keď som ho vedela na čísle prečítať. Jeden mi aj poslal srdiečko, čo moja dcéra zhodnotila, že sa do mňa zaľúbil.
Priznávam, že posledný kilometer sa mi už veľmi nechcelo. Ok – nevládala som až tak. No keď som na časomiere videla 01:09, pomyslela som si, že môj cieľ max 01:10 splním a ešte som pridala, pre istotu. V cieli mi manžel pripomenul, že som vyštartovala neskôr, takže čas bude ešte lepší. A aj bol. Nakoniec 01:05:27. Takže ja som spokojná.
A môžem porovnať všetky preteky. Prvý 5,5 km sa mi bežal ťažko. V cieli som bola trochu sklamaná, či na seba nahnevaná, či sa len hanbila? Prečo sa pchám na pretek, keď dobehnem medzi poslednými? Druhý 8 km pretek som sa pýtala samej seba, čo tam robím a či sa nemám otočiť naspäť. Prekvapili ma kopce a zas som bola na seba zlá, aká som slabá. A pritom som sa celý čas zlepšovala. Bola som pri každom behu lepšia a lepšia. A konečne ostatný 10 km pretek. Môžem povedať, že bol SUPER. Žiadne zlé pocity. Vedela som, ako bežím a na čo mám. Už mi neprekážalo, že nebudem medzi prvými (zatiaľ). Mám svoje tempo, svoj plán a raz budem aj medz prvými, ale ešte ten čas nedozrel. Ešte mám len 41. 🙂 Tešila som sa, že bežím na krásnom mieste, v krásnej atmosfére a tešila som sa, že som dobehla skôr ako som plánovala a ešte som si aj zlepšila čas o 7 minút. Veď neporovnávaj sa s ostatnými, porovanávej sa so svojím minulým ja. A ja som svoje minulé ja prekonala a zlepšila sa.
Už sa teším na ďalšie behy. A na Klub 42. Klub pre tých, čo chcú vo svojich 42 rokoch prvýkrát zabehnúť 42 km. Ja medzi nimi budem. Teraz to už viem.