No čo vám poviem. Časopis leží na nočnom stolíku. Je v ňom kopec dobrých článkov, ale ja zlyhávam v time managemente. Najviac ma potešil bežecký plán na zabehnutie polmaratónu. To je to, čo potrebujem – povedala som si a hneď som si do diára zaznačila, kedy a koľko mám zabehnúť. Namotivovaná a vzrušená, už som sa nevedela dočkať, kedy konečne vybehnem.
Pôvodne to mal byť blog o mojom prvom behu. Hanba mi, nebude. Nie som profi bloger a živí ma niečo iné, preto sa k písaniu tak ľahko nedostanem. Vždy si síce nastavím budík na skoro ráno, ale nevstanem. Som nočná sova, nechcite odo mňa skoré vstávanie. Ale späť k behu. Nebude to teda blog iba o mojom prvom behu, ale bude o mojom prvom mesiaci behu. Skoro to isté, nie?
Pamätáte si na škriatka z môjho druhého blogu? Toho, čo mi chcel hádzať polená pod nohy? Tak presne ten sa ozval aj pred mojím prvým behom. Prvý jarný deň – prvý beh. Ideálne spojenie. Taký bol plán. Moja milovaná dcéra sa však ráno zobudila s plačom, že ju veeeeľmi bolia zuby. Škriatok nechcel, aby som začala s behaním? Alebo len skúšal moje odhodlanie? V každom prípade som namiesto behu, šla k zubárovi. Čo zas nebolo až také zlé, keďže o deň neskôr bolo krajšie počasie. Možno mi ten škriatok chcel nakoniec len pomôcť.
Ok. Deň D fakt došiel. Obula som si tenisky. Pofotila sa zo všetkých strán. J Mojím cieľom bolo odbehnúť si cvične 3,5 km. Keďže moja kondička bola… hmmm, vieme, že nebola, tak som chcela len prebehnúť a užiťsi to. Pozorovať svoje telo, koľko vládze, ako sa cíti. A hlavne, čo robiť, aby ma po behu nebolela hlava. Vykúkalo už jarné slniečko, napriek tomu bolo chladnejšie. Prebehla som 800 m a už som mala pocit, že je to nekonečne veľa a musím si oddýchnuť. Prešla som do rýchlej chôdze. Viem, že mi lekár odporučil minútu bežať a minútu kráčať. Ale to by som sa zbláznila, keby som tie minúty mala kontrolovať. A hrudný pás som ešte tiež nemala, aby som si kontrolovala tep. Teda moja laická taktika bola, bežať pomaly, kráčať, keď treba, neprepínať sa a užiť si to. Pravda je, že som si to až tak neužívala. Po celý čas som si dávala pozor na techniku. Bežím správne? Nerobím dlhé kroky? Nedvíham nohy príliš vysoko? Dopadám na prednú časť chodidla? Nešermujem rukami? V ušiach mi zneli slová doktora, že nebežím vhodne. Celé to trvalo 45 minút. Ku koncu som cítila, že hlava sa hlási o slovo. Domov som síce dobehla s pulzujúcimi spánkami, ale spokojná. Endorfíny tam boli. Nech sa počas behu deje čokoľvek a nech to akokoľvek bolí, po behu cítim množstvo energie a spokojnosti.
Moje behanie bolo odštartované. Nechodievala som a nechodievam behať každý deň. Sú dni keď iba oddychujem. Inokedy idem namiesto behu do fitka a raz do týždňa vykonpenzujem beh na joge. Verím, že v lete pridám ešte bicykel, kolieskové korčule a plávanie.
Trvalo asi týždeň, kým som sa prestala sústrediť na techniku a len tak si bežala. Vždy som si pridávala pár metrov naviac, kým prišel úsek s kráčaním. Počas môjho prvého mesiaca behu som si prežila rôzne dni a naučila sa o sebe a svojich limitoch. No dobre, priznávam, nenaučila som sa o limitoch nič. Neviem, kde je môj limit. Ako som už spomínala, som lenivá. A tak si vždy nastavím všetko tak, aby mi to bolo príjemné. Mohla by som ísť za limity, ale mojím cieľom nie je dokazovať si, ako sa viem zničiť. Mojím cieľom je športovať a cítiť sa fajn. Pomaly si predlžujem dĺžku, ktorú prebehnem, tempo, akým bežím, záťaž, ktorú vydržím, ale nejdem za svoje hranice. Zastavím pred nimi. Pred nimi, ale predsa o kúsok ďalej. Lebo ako sa posúvam ja, tak sa posúvajú ony. Fíha, ešte kúsok tu pofilozofujem a dostanem sa až k Zenónovi z Eley.
Radšej späť k behu. Zistila som, že som vizuálny typ. Keď som šla prvýkrát bežať do nového terénu, bolo to trápenie. Predtým som si vždy povedala, k tomu mostu zabehneš, po tú sochu to dáš… a dala som. Ale zrazu som Budapešť vymenila za Železnú studienku, kde som dlho nebola a nevedela som, čo bude nasledovať. Nemohla som si povedať, už len za ten strom, ešte jedna zákruta… Na mňa veru neplatí, už len kilometer… Nedelím trať na kilometre, ale na vizuálne úseky odtiaľ potiaľ. S týmto sa budem musieť ešte popracovať. Aby som sa len tak ľahko nevzdala v neznámom teréne. Bude to súčasť môjho bežeckého plánu.
Počas prvého mesiaca, čo som začala behať, som otestovala, čo a ako. Zažila radosť z behu, radosť z každého metra prebehnutého naviac, ťaživé nohy, pichanie v boku, beh počas jemného dažďa, zablúdenie v lese a dokonca aj svoje prvé preteky. O tých vám však porozprávam nabudúce. Aj o tom, ako k môjmu behu pribudla technika a ešte o tom, ako ma chcel môj manžel podporiť (čo ma najskôr odrádzalo :-)).
Mám pre vás ešte bonus. Čo mi nakoniec pomáha proti bolesti hlavy? Tajný recept.
Hlava ma bolí lebo počas behu sa potením vyplavujú minerály a soľ. Počas behu treba piť a po ňom ešte viac. Toto: Voda + magnézium + štipka soli + izotonický nápoj v prášku. A úplne super najtajnejší tip – kokosová voda (nie presladený džús) alebo ešte účinnejšia brezová voda. Kokosová voda predchádza dehydratácii (obsahuje veľké množstvo magnézia a sodíka). Brezová voda obsahuje menej cukru ako kokosová. Obe obsahujú množstvo elektrolytov a sú osviežujúce. Na zdravie, priatelia.
