Už tri týždne a ja stále bežím. Dodržiavam plán podľa časopisu. Motivácia sa nestráca, kým… Kým sa nesnaží pomôcť môj manžel. Aby bolo jasné, môj manžel je super, je nastavený na výkon a riešenia – ako správny chlap lev. A teda, keď som sa rozhodla, že budem behávať, veľmi ho to potešilo a začal ma podporovať. Ale veľmi. Nastavil mi hodinky, ukazoval mi všetky možné aplikácie, ktoré merajú všetko, aj to, o čom som netušila, že sa meria. A naviac – našiel mi bežeckú trénerku. Super manžel… super do chvíle, kým vkuse nekontroloval, či som jej už zavolala, či som sa s ňou už dohodla, či používam hodinky, či som si otestovala aplikácie, čo mi ukázal. A to mňa ako skutočného vodnára nekonečne vytáčalo.
Prestala som mať chuť behať lebo som sa dostávala z polohy chcem behať lebo ma to teší do polohy musím behať lebo ma manžel kontroluje. A keď musím, už to nie je o radosti. A ja som predsa chcela radosť, pohyb, úsmev… Takže sme si to museli vyjasniť a ja som už potom znova chcela. Aby sme si rozumeli, chcem behávať aj s trénerkou a používať všetky tie technické vymoženosti. Ale vtedy, keď na to budem mať chuť. Chcem sama rozhodnúť, kedy komu zavolám a kedy čo použijem.
V jednu krásnu nedeľu sme sa dostali na návštevu k našim známym. Manželov dlhoročný kamarát nám otvoril dvere zjavne pochudnutý. Hneď sme samozrejme vyzvedali, čo robil, že takto schudol. Vraj nič… iba začal chodiť. A že sa chystá aj na preteky, ktoré budú v jeho dedine. V Ivanke pri Dunaji. Konajú sa každoročne a majú dĺžku 5,5 km. Nech sa pridáme. Manželovi nebolo treba dvakrát hovoriť. A keďže ja nie som žiadna padavka, hneď som vykríkla, že aj ja idem. O to viac, že som v Ivanke dosť dlho žila a mám ju rada. Takže pôjdem pretekať na Ivanskú 5 a polku. To je pohoda… 5,5 km predsa dám…
Pomaličky som si teda trénovala, pridávala som si kilometríky a bola som si istá, že to nebude až také ťažké. Nejako som predpokladala, že tam všetci bežci budú na mojej začiatočníckej úrovni. A v mojej kategórii 40+ to hádam nebude až také dramaticky rozdielne. No jo… to sú tie útechy naivné a potom človek padne do reality.
Asi týždeň pred pretekom som sa rozhodla, že si idem trať prebehnúť. Som predsa vizuálny typ a je lepšie, keď si viem predstaviť, kadiaľ pobežím a čo mám ešte pred sebou. Prípravu na tento cvičný beh som nepodcenila. Večer pred ním som si dôkladne naštudovala Google maps, aby som vedela, kde mám odbočiť. Bežalo sa totiž okolo miestneho jazera a chvíľočku cez taký poľný úsek. Bývala som tam a do jazera som sa chodievala často kúpať, aj bicyklovať do jeho okolia, no napriek tomu som nechela nič ponechať na náhodu. V deň D som teda s nadšením vybehla, mapa v podvedomí… až som došla na sporný úsek, kde som mala odbočiť doľava. Kde som odbočila? Jasné, že doprava. Bežím si a bežím a už sa mi zdalo, že bežím nejako dlho. Okolie mi však bolo povedomé, tak si vravím, už len táto zákruta a za kríkmi je určite jazero, už sa tam blýska. Keď som si to však povedala už štvrtýkrát a ani za štvrtou zákrutou to jazero nebolo, začínalo mi to byť podozrivé. Nakoniec som ale za piatou zákrutou k jazeru dobehla. Bohužiaľ, k úplne inému. Čo teraz? Zapnúť si navigáciu? Nie, veď toto jazero tiež poznám. Chodievali sme tu na bicykli. Pôjdem ďalej rovno a budem pri správnom jazere. Presviedčala som samú seba. To je to ego, keď si myslíte, aká ste múdra.
Odbehla som tuším ďalší kilometer a predo mnou sa zjavil rozcestník. Hurá, konečne budem vedieť, kde som. A došla som… bola som pekne mimo… a ďaleko. Bolo jasné, že sa musím vrátiť tou istou cestou, ako som prišla, inak sa domov tak skoro nedostanem. Nebola by som to však ja, keby som zas nezačala vymýšľať. Pri najbližšej lúke som zbadala rybára. Rozbehla som sa za ním. On bude určite poznať nejakú skratku do Ivanky. Lenže, kým som ja k rybárovi dobehla, už tam nebol. No nič, bežím ďalej po lúke (nemusím vám hádam hovoriť, že som zišla z cesty, po ktorej som prišla). Tá lúka bola nekonečná a keď zmizli aj vyjazdené koľaje od auta, začala som sa báť. Tráva bola vysoká a v mojich predstavách skrývala všetky nebezpečné hady a potvory. Malo to účinok na môj beh – zrazu som bežala rýchlo a ľahko ako gazela. Akurát nohy som dvíhala až k nebesiam ako bocian. A vyplašila som bažanta, resp. viac seba ako jeho.
Vybehla som napokon z lúky a hanba- nehanba, konečne som si zapla navigáciu na mobile. Odbehnutých som mala už viac ak 5,5 km a okolie bolo krásne. Okolo pobehovali zajace, trblietala sa hladina nejakej vodnej plochy, kvety kvitli, slnko svietilo, tak čo. Čas na relax, povedala som si. Vkuse niečo riešim, teraz si môžem oddýchnuť v prírode a načerpať energiu, práca neutečie. Všetko zlé je na niečo dobré. Že som sa v ten deň ešte raz stratila, už spomínať nebudem. Ani to, že som si nakoniec trasu, kvôli ktorej som tam išla, neodbehla. Ale tá pohoda okolo stála za to.
V deň preteku bola našťastie trať označená. Moja dcéra sa rozhodla, že ona ide pretekať tiež. A tak sme sa 1. mája (deň pretekov) všetci nasúkali do športového a šlo sa. Deti bežali ako prvé. Naša malá ako s vrtuľou v riti. Bola radosť vidieť ju bežať. To odhodlanie v očiach a tá sila, s ktorou bežala. Dobehla tretia vo svojej kategórii a krásne detsky sa tešila. Bola v ten deň hrdinka.
A čo ja? Na štarte pohoda. O nič nejde, pobehnem si. Manžel povedal, že bude moja opora a pobeží celý čas so mnou. Tešiť sa, či nie? Odštartované. Masa ľudí vás unáša a vy bežíte ako jeden. Chyba. Chyba, ktorou som sa nechala uniesť. Mám iné tempo a keďže som začala rýchlo, rýchlo som sa aj unavila a už po prvom kilometri som vedela, že je zle. Že musím oddychovať, že neviem dýchať, že nemám silu (lebo ja šibnutá som v ten deň zjedla dva hryzy z chleba s maslom a deň predtým tiež skoro nič)… Môj manžel ma síce celou cestou motivoval, aby som bežala a nevzdávala to., no bežte, keď nevládzete. Keď si uvedomujete, že ste to prepískli a museli by ste začať odznova, aby ste to uhrali. Môj manžel predtým so mnou nebežal. Nepoznal moje tempo, zvyky… a tak keď chcel niečo iné, než som vedela, že v tej chvíli potrebujem a že to aj pomôže, akurát sme sa pohádali. Oveľa väčšou motiváciou pre mňa bola slečna, čo bežala plus mínus so mnou. Hovorila som si, že keď vládze bežať ona a musí so sebou niesť ešte viac kíl ako ja, tak to hádam dám aj ja. Primitívny argument. Viem, že človeka nemožno súdiť podľa jeho váhy a že niekedy tí silnejší zvládnu viac a sú možno aj viac trénovaní, no v tej chvíli ma to motivovalo. Ďakujem však aj svojmu mužovi. Hoci ma rozčuľoval, pekne ma potiahol a dobehla som s časom 36 minút. Vo svojej kategórii tretia… tretia od konca.
A pocity po behu? Zmiešané. Najprv radosť, že som dobehla. Keď som si skontrolovala čas, tak aj radosť z toho, že som sa zlepšila. Mala som o 2 minúty lepší čas. No len čo som zistila, aký čas mali ostatní, nastúpilo zas sklamanie. A trochu hanby. Čo sa trepem na bežecké preteky, keď neviem bežať. Potom som to však rozdýchala. Skúsila som a dobehla som. To je hlavné. Netreba sa porovnávať iba s ostatnými, dôležité je aj porovnať sa so sebou samým predtým.
Už viem, ako to chodí (beží), môžem trénovať ďalej. Maratón sa blíži. Stále bežím. O stretnutí s trénerkou a bežeckom kempe nabudúce. Dobehania, priatelia.
