Tak ma môj muž včera nasr… naštval. Nepovedal to priamo, ale z každého jeho póru to na mňa kričalo. Že vraj na maratón nemám. Že si mám zobrať kouča, inak to nedám. No skoro sa príjemná večera zvrhla na rozvod. A ja keď sa nase… naštvem… A just to dám. A bez kouča. Behanie bez kouča a basta.
Hneď večer som si naštudovala tréningový 24 týždňový plán na maratón. Zosynchronizovala som si ho svojím plánom a ide sa na to. A zabehnem ho aj lepšie, ako zabehol svoj prvý maratón môj muž. Teda môj čas bude pod 4 hodiny 30 minút. A toto si budem čítať pred spaním, aby som nezabudla, ako som sa nasr… naštvala.
Ok. Nečítala som si to pred spaním. Mala som na práci čosi iné. Ale plánu som sa pridržiavala. Zjemnila som síce v októbri trochu intenzitu trénovania a namiesto každý druhý deň som chodievala už iba každý tretí. V novembri som už opäť nastúpila na zaužívaný stereotyp behu každý druhý deň. Aby bolo v behu aj trochu zábavy, napätia a socializácie, nechala som sa nahovoriť na štafetový maratón. Bežalo sa v mojej obľúbenej dedinke Ivanka pri Dunaji. Okolo jazera, kde som sa rada chodievala kúpať. Ani neviem ako, ale v každom prípade ľahko som na beh nahovorila aj svojho muža. Napokon sa nás v družstve nazbieralo 8 ľudí. Všetci mladší než my dvaja. Značne sme vylepšovali vekový priemer. Väčšina z nich skúsenejší a rýchlejši bežci než ja. Bežať sa malo 28 kôl okolo jazera. Mala som bežať 4 kolá, nakoniec mi ostali 2. To bolo zhruba 3 km. Úplná pohodička. Brala som to ako maličkú rozcvičku. Medzičasom som sa už prihlásila aj na ďalší pretek v Siofóku, mestečko pri Balatone, kde som mala bežať 14 km.
Kým som sa chystala na svoje 3 km okolo jazera, naďabila som v jednej diskusii na Facebooku na meno trénerky (zatiaľ si ho nechám pre seba). Napriek všetkým predsavzatiam, že maratón dám bez kouča, oslovila som ju. Prečo? Ľudia hovorili, že je super – profesionálne aj ľudsky. Mala skvelé fotky na sieťach. A mne pocit hovoril, že ak mám mať trénera, tak ju. Možno si pamätáte, že som už túto tému riešila a mala som dohodnutú trénerku v Maďarsku, kde momentálne žijem. Ale akosi som s ňou nevedela začať. Nemala som žiaden dôvod, alečím viac, tým menej sa mi do toho chcelo. Teraz sa mi s mojou novou trénerkou zo Slovenska chce. Hop – nezakríknem to dúfam. Tiež sme s tréningom ešte nezačali. Plán je až v januári. Veď viete, ako to chodí v decembri. Veľa práce, veľa stretnutí, veľa cigánskej, veľa punču. No dobre, aj veľa behu… ale zvyčajne po obchodoch. Nie vždy to vychádza online. A ešte k trénerke… aj muž sa pridal. Som zvedavá, ako sa obaja posunieme.
Naspäť k pretekom. Tie prvé boli ľahučké. 3 km sú predsa nič. A po rovinke. Źiadne prevýšenie. A ešte aj slnko 17. novembra svietilo. Neviem, za aký čas som si to odbehla, keďže som si nezapla žiadne meradlo. Akosi sa to k tomuto preteku nehodilo. Viete, ako sa tam meral čas? Pri štarte bola tabuľa s menami družstiev a dvaja merači. Bežali sa kolečka. Na štart sa postavili všetci, zaznel povel. Bežci vybehli, merač stlačil stopky. A potom vždy, keď prebehol člen družstva okolo, dali mu čiarku. Po získaní 28 čiarok (teda prebehnutí maratónu), zapísali celkový čas dobehu. A nikto neriešil žiaden problém. Behať sa mápre radosť a nie pre techniku. A ja som v ten deň radosť mala. Aj so všetkých ľudí, ktorých som v ten deň stretla.
O niečo horšie som to videla o týždeň. Mala som bežať 14 km. V živote som toľko neprebehla. Len raz 20 dní pred pretekom 12 km. Aj to za čas 1:23:14. Potom už len 3 – 5 km. Bola som unavená. Deň pred behom som sa trápila aj s chôdzou. Ráno v deň D som sa cítila ešte horšie. Ako to prebehnem? Tááááááááák stráááááááááááášne sa mi nechce. No ale nevzdám to, keď som už tu. Postavila som sa na štart a aj sa rozbehla. A zrazu zázrak nad zázraky. Už sa mi chcelo. Normálne som si s úsmevom bežala. A ľahko. Sama som bola prekvapená. Väčšinou sa už pri max 10 km nudím, ale teraz nie. Asi to bude aj atmosférou, čo vládne na bežeckých akciách. Hudba, spolutrpitelia, či tešitelia, povzbudzovači… Ale tí predsa boli aj na maratóne v Budapešti, kde som bežala 10ku. A tam som toľko nevládala. Došla som do cieľa dosť unavená. Teraz nie. Napriek tomu, že som bežala viac, dala som si pred cieľom šprint s úsmevom a radosťou. Žiadna zadýchanosť, žiadna únava ani úľava, že som už v cieli. Iba čistá radosť, žesom bežala a ako som bežala. Taký dobrý pocit z behu som ešte tuším ani nikdy nemala.
Príjemné bolo aj to, keď som si zhruba na 12,5 km dala plánovanú pauzu. To znamená 100 – 200 m chôdze. Nie preto, že som už nevládala, ale chcela som pauzu. Nepochopiteľné? To nič, tiež nechápem. Okolo mňa práve prebiehal chlapík. Starší ako ja a aj guľatejší viac ako ja. Otočil sa na mňa, usmial a hovorí: Dere, dere (poď, poď)… Viac po maďarsky neviem, ale pochopila som, že mi hovoril, poď, poď, už len 1 km a nejaké ďalšie povzbudenia. No krása, ako sme pri tom behu spolu.
Ešte vám dlžím výsledný čas. Keďže som 12 km zabehla za 1:23:14, chcela som teraz 14 km dať za max 1:40:00. A to som splnila. Môj výsledný čas bol 1:29:44, priemerné tempo 6:31. Príjemnema to prekvapilo. Pre niekoho možno smiešny čas, pre mňa beh roka.
Do konca roka 2018 behanie trolinku spomalím a od januára sa ide s trénerkou. Maratóny traste sa.
